Škaredé káčatko

Na jar sa gazdovský dvor hemží samými mláďatami. Malé zajačiky, malé kozičky, jahniatka, žriebätká, kuriatká a kačičky. Tento rok sa mame kačke narodilo sedem kačičiek. Šesť sa podobalo ako vajce, vajcu, no jednoducho ako súrodenci. Jedno jediné, siedme, čo sa narodilo ako posledné, bolo voľajaké iné. Perie nemalo hnedé ale šedé. Perie nemalo uhladené ale strapaté. Oči malo voľajaké príliš guľaté. Blany na nohách malo akési väčšie a preto bolo ťarbavejšie ako ostatné kačičky. Bolo iné, ale mama kačka ho prijala za svoje a starala sa o neho s rovnakou láskou a opaterou ako o ostatných šesť kačičiek. Súrodenci to však videli inak. Šesť kačičiek držalo pokope a posmievali sa tomu siedmemu.

Keď išli k rybníku: "Hahá, ty si pomalý, to preto, že máš také ťarbavé nožiská! A ty nás nedobehneš!"

Keď utekali na raňajky: "Hahá, ty sa nenaješ, lebo máš čudný zobák. Ostaneš hladný, bleblé."

Keď sa hrali na schovávačku: "Hahá, ty náš nenájdeš, lebo máš čudné oči."

Keď išli na prechádzku: "Tfuj, ty s nami nechoď, lebo si strapatý, zašednutý, škaredý."

Odlišné káčatko bolo veľmi smutné. Chcelo sa zaradiť medzi svojich súrodencov, ale nedalo sa. Deti vedia byť veľmi kruté. Stále sa mu len posmievali a urážali a pošťuchávali. Nechcelo byť odlišné od ostatných, lebo to práve kvôli tomu sa mu posmievali. Tak veľmi túžilo byť rovnaké ako súrodenci. Už viac nevedelo ťarchu posmeškov uniesť a tak jedného rána odišlo. Odišlo preč. Preč od posmeškov. Preč niekam, kde nebude vadiť, že je iné.

Vybralo sa na druhú stranu rybníka. Tam našlo krásnu bielu labuť, ako sa pekne vyhrieva na slniečku. Bola taká krásna, majestátna so snehobielym perím. Povzdychlo si: "Ach keby som aj ja raz bol taký krásny." Zosmutnelo ešte viac a vybralo sa ďalej. Preč od rybníka, ktorý mu pripomínal, že je iný a škaredý.

Utiahlo sa na kraj lesa. Zostalo však blízko rybníka, lebo kačky potrebujú k životu vodu. Vo vode plávajú, vodu pijú, vo vode sa živia rybami. Jedného dňa sa prišlo napiť k rybníku. Hladina bola vtedy ako zrkadlo. Nefúkal ani najmenší vánok, a tak sa na hladine odrážal nádherne obraz okolitej prírody. Káčatko sa nahlo nad hladinu, že sa z nej napije. Uvidelo svoj obraz. Zľaklo sa. Veď namiesto strapatého, škaredého káčatka sa odrazu pozeralo na krásnu bielu labuť. Pre istotu sa pozrelo ešte raz a pomaly, aby zistilo, či je to naozaj jeho obraz. A bol! Bol to on! Krásavec. Presne taký istý krásavec, akého vtedy videl dávnejšie pri rybníku.

Odrazu mu všetko došlo. Odrazu mu došlo, prečo bol vždy odlišný ako iné káčatká. Veď on ani nemohol byť rovnaký, keď bol labuť! Vajíčko sa asi zatúlalo medzi kačacie vajíčka a tak sa mame kačke narodila labuť.

Pridal sa k ostatným labutiam, aby mohol žiť s nimi, lebo labute sú náramne spoločenské tvory. Žili spolu pekne družne pri rybníku. Nikto sa nikomu nevysmieval a držali pohromade. Jedného dňa videlo škaredé káčatko teda vlastne labuť svoju mamu s káčatkami, ako sa došli okúpať k rybníku. Vybral sa za nimi. Kačkám stuhla krv v žilách. Začali si pošuškávať medzi sebou: "Vidíte ho. Wau. Aký krásny a vznešený. Ou nie, on ide ku nám. Fíha, čo asi tak od nás obyčajných kačiek chce. Kiež aj my by sme boli takí nádherní."

Naše škaredé káčatko, teda labuť sa prihovorilo mame kačke: "Mama kačka, ďakujem ti za všetko. Za to, že si mi dávala rovnako lásky ako ostatným kačičkám a vždy si ma posmeľovala. Vždy si mi vravievala, že aj keď som odlišný, nemám sa za čo hanbiť. Dnes, keď som už veľký, už viem, že si mala pravdu. Dala si mi veľa. Ďakujem ti."

Mama kačka sa rozplakala od dojatia. Objala labuť a zapriala mu veľa šťastia na svojej ceste životom. 

Páčia sa deťom naše príbehy?

Ak áno, podporte gazdovské príbehy dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy.

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY