Micka Milka čo spievať nevedela

Mačičku Milku mali na dvore všetci radi. Všetci jej vraveli Micka Milka. Bola priateľská, milá, keď mohla tak pomohla, chodila dobre naladená a rada spievala. Lenže práve to, že spievala...to bol problém. Spievala, teda skôr škriekala hrôzostrašne. Jej spev bol niečo medzi škrípaním dverí a kvílením vtáčika s privretým chvostom. Všetci by boli najradšej, keby nespievala. Lenže Micku Milku mali všetci radi. Nikto jej nechcel ublížiť a povedať jej pravdu o tom ako v skutočnosti hrozne spieva. Tak s tým nejako na dvore žili a trpeli jej spev.

Minule napríklad zaspievala malým húsatkám. Videla, že pani hus ide uspávať svoje detičky a ponúkla sa, že im zaspieva uspávanku. Čo mala chúďa pani hus robiť? Nechcela Milku raniť, a tak privolila. Milka došla k húsatkám a začala spievať (Pozn. autora: kvílenie rozprávača prudko žiadané):
"Búvaj húska malinká, pohojdá ťa maminka. Búvaj, búvaj sladko spi, pekné sny si sni." Húsatá po tejto uspávanke, nevedeli zaspať. Keď Micka Milka odišla náramne sa smiali na jej speve ešte ďalšiu hodinu.

Raz Milka chcela zaspievať kravičkám, aby im mliečko lepšie tieklo pri dojení. Ani jedna z kravičiek jej nevedela povedať nie. Počúvali teda ako Milka spieva (Pozn. autora: kvílenie rozprávača prudko žiadané): "Kravičky sú kamarátky, dávajú nám mliečko. Keď ich stretnem, usmejem sa na nich ako slniečko." Kravičky po Milkinom speve, nevedeli už v ten deň dať mliečko a Gazda musel čakať do ďalšieho dňa, kým sa zo spevu zotavia.

Inokedy zas Milka vyšla na pašu ovečkám zaspievať, nech im je veselšie (Pozn. autora: kvílenie rozprávača prudko žiadané): "Ovečky, ovečky, majú krásnu hrivu. Občas nám zabľačia od údivu." Ovečky si pieseň vypočuli. Potom sa splašené rozutekali na druhú stranu paše. Dunčo ich musel o hodinu dlhšie domov z paše naháňať. Dunčo si pomyslel: "Takto to ďalej nepôjde. Musí niekto Milke povedať, že nevie spievať. Aj Gazda sa minule sťažoval, že kvôli jej spevu, všetky práce na dvore trvajú dlhšie."

Zhodou okolností sa konala v neďalekej dedine spevácka súťaž Spev-star. Do súťaže sa prihlasujú viaceré zvieratká. Porota hodnotí ich spev. Kto pekne spieva, postupuje ďalej. Kto spieva najkrajšie zo všetkých, ten môže nahrať svoj vlastný spevácky album. Dunčo nenápadne podsunul leták o súťaži Micke Milke. Milka sa hneď nato chytila a do súťaže sa sama prihlásila. Dunčo to vymyslel takto potmehúdsky. Chcel, aby pravdu o jej speve počula od cudzieho. Aby na nikoho z dvora nebolo zle. Najskôr to vyzeralo ako dobrý nápad, ale v skutočnosti to bolo úplne inak.

Bolo slnečné ráno a Micka Milka sa vyštafírovaná v tých najkrajších šatách vybrala do vedľajšej dediny na súťaž. Mala pripravenú jej obľúbenú pesničku: "V hlbokej doline, srnka vodu pije.". Niekoľkokrát si ju predtým prespievala, aby si bola istá, že to zvládne najlepšie ako vie. Keď svoju pieseň predniesla porote, myslela si, že podala svoj najlepší spevácky výkon. Bola preto šokovaná z toho, čo jej porota povedala. Veľmi ju ranili. Ublížili jej slovami. Škaredo Milke povedali: "Ty Cica sa o spev ani nepokúšaj. Takto príšerne spievať. Od teba lepšie spieva aj zachrípnutý kohút s privretým chvostom." Milka zo súťaže utiekla najrýchlejšie ako len vedela. Schovala sa do svojho pelechu a tam plakala celé dni a noci. Očká mala úplne červené od plaču. Chodila a vzlykala. S nikým na dvore sa rozprávať nechcela.

Dunčo tiež chodil zarmútený: "Ej ale som ja hrdina. Do súťaže ju poslať, aby jej pravdu o speve povedali cudzí. Mali sme to radšej urobiť my, priatelia z dvora. Isto by ju to tak neranilo." Vyčítal si, že ju na súťaž naviedol. Vyčítal si, že účasťou na Spev-star sa Milka zosmiešnila pred zvieratkami z iných gazdovských dvorov. Rozhodol sa ísť za Milkou a utíšiť ju: "Vieš Milka, my sme ťa nechceli raniť. Porota ti povedala pravdu, spievať nevieš. Povedali ti to však nepekne." Milka sa po Dunčových slovách ešte viac rozplakala. Dunčo pokračoval: "Milka veď nebuď už smutná z toho spevu. My sme si všimli, že skladáš nádherné básničky, ktoré všetkých vždy rozveselia. Čo keby si namiesto spievania, došla a radšej zarecitovala tvoju peknú úsmevnú krátku básničku?" Milka sa naňho cez slzy usmiala: "To o tých básničkách, čo si povedal. To myslíš vážne?" Dunčo ju uistil: "Nikdy som vážnejší nebol!". Micke Milke sa konečne na tvári rozžiaril krásny úsmev.

Keď prišiel ďalší deň a konečne aj pre Milku zasvietilo slniečko, predišla pred zvieratká a riekla:

"Dosť bolo spievania bez reptania,
poviem vám básničku ďakovania.
Ste moji priatelia milí,
pravdu ste mi povedať mali.
Nehnevám sa však,
rýmovať budem - je to tak."

Gazdovstvom sa ozval hlasný potlesk. Všetky zvieratká tlieskali od radosti. Každé z nich sa úprimne usmievalo. Niekedy je lepšie povedať pravdu, aj keď nemusí byť vždy príjemná. Je veľmi dobré podporiť talent. Veď každý by sa mal zdokonaľovať v tom, v čom je naozaj dobrý.