Kde sa vzal Dunčo


úvodný príbeh

Ďaleko za veľkým mestom, ďaleko od všetkých svetiel a veľkého hluku, bola malebná dedinka obklopená poliami. Na konci dedinky bol neveľký gazdovský dvor. Práve na ňom sa jedného dňa narodilo päť malých šteniatok. Zo začiatku boli smiešne a neohrabané. Stále padali a narážali do seba. Najradšej sa túlili k svojej mame Rii. Tá sa s nimi tiež rada maznala. Kŕmila ich mliečkom, aby rástli. Dbala aby boli čisté a choroby ich tak obchádzali. Učila ich postaviť sa na vlastné nohy. Za pár týždňov všetky podrástli a mali sa k svetu, len prostredné šteňa - Dunčo bol akýsi iný.

Mama Ria od začiatku šteniatka priúčala domácim prácam. Chcela, aby vedeli nie len strážiť dvor, ale si po sebe aj upratať. Otecko, múdry pes Hafan, ich učil všetkému, čo by mal správny pes na gazdovskom dvore ovládať. Napríklad ako strážiť gazdovský dvor pred zvieracími zlodejmi. A tých bolo veru veľa. Prefíkané líšky, ktoré občas ukradnú sliepku z kurína, alebo rýchle kuny, ktoré si radi zamaškrtia na slepačích vajíčkach. Náročné bolo trénovanie odvahy. Nebolo jednoduché postaviť sa pred medveďa a prehovoriť ho, aby si šiel hľadať med do lesa a gazdove úle nechal na pokoji! To chcelo naozaj veľkú odvahu! Otecko Hafan viedol svoje deti k samostatnosti. Museli sa naučiť, ako si ustrážiť jedlo, ako si zahrabať kosť tak, aby ju nikto nenašiel a nezjedol. I to, ako sa správne uložiť do búdy, aby im nebolo v zime chladno a v lete zasa teplo. Mamina Ria a otec Hafan učili deti to najlepšie čo vedeli, a veruže to boli samé skvelé a užitočné veci. Psíci svojich učiteľov počúvali a tešili sa každej novej skúsenosti. Usilovne trénovali nové výskoky, beh, hmaty i výstražné vrčanie či strach naháňajúci brechot. Až na Dunča.

Dunčo bol odmalička iný. Rád si robil veci po svojom. Počúval síce oteckove slová a vedel, ako sa veci majú robiť správne, no naschvál robil vždy všetko inak - naopak. Sám nevedel prečo. Možno zo vzdoru, aby nahneval otecka a svojich poslušných bratov. Možno preto, aby ukázal, že jeho vlastný spôsob je lepší ako to, čo sa ich snaží naučiť otec. Napríklad, keď im Hafan ukazoval ako majú zaháňať líšky, Dunčo sa rozštekal opačným smerom. "Syn môj, čo to stváraš! Veď líšky chodia od machoviska a ty štekáš opačným smerom. Takto ich nezastrašíme a v noci nám zasa sliepky pokradnú", hneval sa Hafan.

Keď sa učili ako sa uložiť v búde, Dunčo si zas robil veci po svojom. Nikdy sa neuložil tak, aby mu hlava trčala z otvoru von. Vždy mu z búdy mu namiesto ňufáčika vytŕčal zadok s chvostíkom. Nemal tak vôbec prehľad o tom, čo sa deje pred búdou. Sám sa tešil ale z toho, že sa v noci dobre vyspí. Všetkým bolo jasné, že takto sa predsa dvor nestráži. Veď ak gazdovský pes zaspí tvrdým spánkom, za zadkom mu môžu ukradnúť celý dvor.

"Dunčo, ako si to zas spal a že si veru aj spal! Chrápal si na celý dvor! Vlastný štekot som si nepočul, keď som v noci kuny zaháňal. Takto sa veru strážiť nenaučíš," ráno vyčítal Dunčovi otec.

Pri nacvičovaní zahrabávania kostí Dunčo zasa nedával pozor. Zaujali ho motýle a vtáky na okolitých stromoch. Vôbec sa mu nechcelo špiniť si labky. Kosť mu chutila lepšie, keď nebola od hliny. Kto to kedy videl, schovávať kosť do zeme! Vymyslel si, že zavesí kosť na strom. Obviazal ju špagátom a prehodil cez strom. Kosť sa hompáľala nad zemou a Dunčo si do nej mohol zaliznúť kedy sa mu zachcelo, bez toho aby si pošpinil labky.

"Ej Dunčo, že ty si ale celý popletený. Keď si kosť zavesíš na strom, poľahky ti ju niekto zje a ani si nevšimneš," v dobrom dohováral ocino Dunčovi, ale Dunčo vždy pohotovo odvetil: "Aaaale tatko, nikto by sa predsa neodvážil vziať mi kosť. Veď som tvoj syn a teba sa všetci boja."

Ako neposlušný psík rástol, prestal rozlišovať medzi tým, čo robil správne a čo robil naschvál. Na môj veru už si nepamätal, či sa kosť má zahrabať, alebo zavesiť na strom. Či má spať v búde hlavou dnu a či von. Jeho poslušní a dobre vychovaní súrodenci si ľahko našli nových pánov a hrdo strážili svoje nové gazdovské dvory. Len Dunča nik nechcel. Otecko si sklamane povzdychol: "Ach jaj, čo len z teba bude." Jedného dňa ocinovi došla trpezlivosť. Rozhodol sa: "Dunčo robíš hanbu celej našej rodine. Bež ty len do sveta a nevracaj sa kým svoj rozum nenájdeš." Dunčo zosmutnel, bol zvyknutý na pohodlie svojho domova a teraz musí ísť do vyhnanstva! Hneval sa na otecka, mamičku i svojich súrodencov, vlastne na všetky zvieratká z dvora. Len v sebe vinu nevidel.

Dunčo sa teda vybral do sveta hľadať to, čo nemal. Šiel cez hory i doliny, pýtal sa okoloidúcich, kde by mohol nájsť svoj rozum. No nikto mu nevedel poradiť. Vysilený od hladu i smädu prišiel k domu na konci dediny. Ľudia ho zaháňali palicou, túlavých psov sa predsa každý bojí. Až na jedného chlapčeka, ten sa nad ním zľutoval a hodil mu kosť. Dunčo sa so stiahnutým chvostom vliekol do najbližšieho lesa. Svoj vzácny poklad kostičku ovoňal, ochutnal, popremieľal v papuľke a zavesil na najbližší strom. Veď aj na zajtra si treba odložiť. Pobral sa hľadať nocľah. No kosť po chvíli dostala nohy. Zmizla. To bolo pre Dunča veľkým poučením: Neradno v lese nechávať jedlo bez dozoru, je tam veľa hladných krkov, ktoré si brúsia zuby na takéto dobroty. Hladný a unavený sa túlal lesom.

Túlal sa až kým nenarazil na záhadnú dieru. Nakukol dnu. Trocha sa aj podobala na tú jeho búdu doma a hneď si predstavil svoj teplý brlôžtek. Bez rozmýšľania sa v nej usalašil. Ako inak? Naopak! A tak mu zadok i chvostík trčali von. Lenže tá diera nebola len obyčajnou dierou. Bývala v nej líščia rodina. Práve sa vracala z večerného lovu a čo nevidí? Z ich diery trčí niečí chvost i zadok. Chvost potiahli, ale zadok sa nepohol. "A čože je to za zviera čo tu takto tvrdo spí?" divili sa líšky. "Wow-wow-wow", dôrazne šťekotom upozorňovali votrelca. "Vŕrrrrrr", starší členovia rodiny ho útočne vyzývali, aby sa pobral kade ľahšie. Lenže Dunčo tvrdo spal. Najmladší z rodiny, lišiak Rudko, dostal nápad. Zobral husie pierko, ktoré mu ostalo na labke z posledného lovu na gazdovskom dvore. Pierkom začal Dunča štekliť zospodu zadných labiek. Dunčo bol veru šteklivý. Prebral sa okamžite. Zabudol, že spí v diere a v tom polospánku si hlavu tresol o strop. Ako sa tak teperil von z diery, šteklenie na labke neutíchalo a buchol sa znova. Keď vyšiel z diery von, na hlave mu už rástla veľká červená hrča. Keď vycúval z nory von s hrčou na hlave, líščia rodina sa na ňom tak smiala, až im slzy tiekli z očí. Dunčo sa tváril urazene. Líšky má predsa on, veľký pes z gazdovského dvora zaháňať a nie aby sa na ňom zabávali. Zamrzelo ho, že sám im dal príčinu. Nerobil všetko tak, ako ho učil otecko Hafan.

Keď im vyrozprával svoj príbeh, ako robil na gazdovstve všetko naopak a ako ho otec vyhnal do sveta hľadať vlastný rozum, líšky sa smiali ešte viac. Takého hlúpeho psa ešte nevideli. Rudkovi však Dunčo nepripadal smiešny, ale odvážny. Veď aj Rudko občas robil veci inak, než ho rodičia učili. Ale neposlúchať sa v líščej rodine nevypláca. Ak by vzdoroval, ostal by bez teplého domova, hladný a bola by mu asi aj zima. Radšej sekal dobrotu, no pritom Dunča tajne obdivoval za to, že mal odvahu robiť veci po svojom. Líšky nechali bývať psíka u seba. A tak Dunčo začal spať ostražito a loviť prefíkane. Naučil sa podeliť o úlovok. Rozdeliť si čas na učenie aj na hranie. Byť rozumný. Spoznávať chovanie ďalších zvierat a pozorovať prírodu.

Naučil sa:

Keď trikrát zahúka sova podvečer - ohlasuje výjazd myšiek z dier.

Keď myška sovu zbadá - do kríku sa rýchlo schová.

V kríku ticho počká líška - šup malú myšku do svojho bruška.

Keď celý mesiac svieti - utekajte rýchlo deti. Do nory sa schovávať - pred vlkom sa ukrývať.

Na Jána noc má zvláštnu moc - bylinky zberáme, v zime sa zíde ich pomoc.

Líšky Dunča prijali za svojho a cítil sa s nimi dobre, no vedel, že tam zotrvať naveky nemôže. Vedel, že by nikdy nedokázal ísť na gazdovský dvor a kradnúť sliepky, ako to líšky zvykli robiť. Vtedy radšej vždy ostával strážiť noru. Keď sa blížila jeseň a po jeseni zakrátko mala prísť zima, rozhodol sa, že odíde. V zime sa zvery ťažko uživia, potravy je málo. A on nechcel byť ďalším hladným krkom v nore. Rozhodol sa ísť a skúsiť svoje šťastie inde vo svete. Musel tak urobiť rýchlo a usadiť sa ešte pred zimou, aby neumrel hladom a zimou niekde vonku.

Prešiel zopár čistín, zopár dolín a natrafil na veľké gazdovstvo priamo pod lesom. Cez dvor zurčal malý potôčik a na dvore bolo veľa rôznych zvierat. Strážneho psa v ňom nevidel. Pozbieral odvahu a smelo vykročil cez otvorenú bránku. Len čo ho gazda zbadal, potešil sa mu. Už dlhšie sa zháňal po novom psovi. Ten starý mu už doslúžil. Dunčo zostal na gazdovstve najprv na skúšku. "Ukáž čo vieš a ja sa rozhodnem, či si ťa nechám alebo nie", prehovoril Gazda prísne.

Dunčo sa snažil ako len najlepšie vedel. Mal dobrú strážnu školu otecka Hafana, čistotnú školu maminy Rii a veľa sa naučil od líšok. Stal sa z neho najlepší gazdovský pes v širokom okolí. Dobre strážil, na dvore udržiaval poriadok, zháňal ovce na pašu a z paše a dvor chránil pred votrelcami. Bol dobrým kamarátom a vždy dal dobrú radu.

Chýry o skvelom strážnom psovi Dunčovi sa doniesli až na vzdialené gazdovstvo, k jeho rodičom. Otecko Hafan a mama Ria najprv neverili, že by mohlo ísť o ich vzdorovitého Dunča. Ale keď sa uistili, že je to on, boli naňho veľmi hrdí, že konečne našiel svoj rozum.

Nový Gazda bol náročný a dvor veľký, takže pes sa musel veľmi obracať, aby svoju prácu dobre zvládol. Ale Gazda bol spravodlivý. Každé zvieratko bolo za svoju prácu odmenené, malo teplý a pohodlný domov a dostatok jedla.

Dunčo teda u nového pána zostal a tu sa začína veľká kniha gazdovských povedačiek.

Všetky príbehy a ilustrácie sú dielom autorky Jany Moravskej. Bez jej výlučného súhlasu je zakázané používať obsah a ilustrácie na komerčné účely.

Páčia sa deťom naše príbehy?

Ak áno, podporte gazdovské príbehy dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy.

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY