Zlatá rybka

Neďaleko gazdovstva bol rybník. Okolo rybníka bola cestička. A okolo cestičky, rástli vysoké topole. Topole sú dobré vetrolamy. Vietor ich ohýba ako chce, ale topoľ sa nezlomí. Vietor sa oprie do topoľov, ale hladina rybníka je hladká. Rybníku sa darilo. Bol plný rýb. Rôznych. Pstruhov, kaprov, štúk a iných rýb. Gazda rád chodil na ryby. Bol to pre neho neopísateľný relax. Natiahol udicu, sadol si do svojho rozkladacieho kresla, jednou rukou hladil Dunča a pozoroval pokojnú hladinu rybníka až dokiaľ ho nechytili driemoty. Dunčo mal rád tieto výlety s Gazdom. Robil mu spoločnosť a oddýchol si od každodenných povinností. 

Jedného dňa takto s Gazdom chytal ryby. Akurát, keď Gazda riadne zadriemal, že chrápal tak, že to znelo akoby voľakto pílil pri rybníku stromy, pohol sa plavák. Ak sa pohne plavák, znamená to že ste pravdepodobne chytili rybu. Dunčo nechcel Gazdu budiť a tak sa rozhodol udicu vytiahnuť sám. A naozaj ryba chytená na Gazdovej udici. Už na prvý pohľad ryba nevyzerala ako normálna ryba. Celá bola lesklá a taká pekná. Šupiny sa jej ligotali, mihalnice mala dlhé a husté, plutvy zlaté. Dunčo ju opatrne dal z udice do vedierka. Už už chcel zobudiť Gazdu, keď sa mu ryba prihovorila. Dunčo divne na vedro pozrie a pomyslí si: "Ryba a hovorí? Isto už chytajú driemoty aj mňa." Ale ryba prehovorila zase: "Dunčo. Dunčo. Ty si rozumný psík. Chytil si poklad. Som totiž zlatá rybka. Zlaté rybky plnia rybárom želania." Dunčovi sa to veru nepozdávalo, veď v tom musia byť dáke čary, keď aj jeho meno rybka pozná. Popretieral si labkami poriadne oči a preistotu sa štipol do líca, či nespí aj on a či sa mu to celé nesníva. Tá krásna rybka stále plávala vo vedierku a usmievala sa na neho.
  
Dunčo sa jej teda prihovoril: "Aká zlatá rybka čo plní želania, aké to žarty?! Odkiaľ vieš kto som?"
Rybka sa nedala a zopakovala: "Som zlatá rybka, ak ma pustíš, tak ti splním tri želania, akékoľvek." Dunčo: "Vravíš, že ťa mám pustiť? A čo myslíš čo mi na to Gazda povie? Vravíš, že tri želania mi splníš? Nuž tak zo zvedavosti ťa vyskúšam. Ale keď si budeš vymýšľať, tak si ma nepraj. Zobudím Gazdu a ten už z teba narobí filetky." 

Zlatá rybka Dunča posmeľovala, aby ju pustil a vyslovil prvé želanie. Dunčo sa tuho zamyslel a vraví: "Chcel by som, aby bol tento rybník plný jedla pre mňa Dunča, nech už nikdy nemusím hladovať, keď Gazda na mňa zabudne." Stalo sa. Rybka splnila želanie. Voda zmizla a miesto vody bolo jazero plné psieho jedla. Rybám sa v tom jedle ťažko plávalo. Nevedeli sa nadýchnuť. Veď rybky potrebujú k životu vodu. Kým sa Dunčo vynadíval koľko jedla zrazu má, a koľko v rybníku je veľa veľa rýb, prebrala ho z údivu Zlatá Rybka: "Dunčo, Dunčo. Ej to si sa vyznamenal. Pozri na tie chúďatká ryby, myslel si na seba a teraz rybky nemajú vodu. Nemajú kde plávať, ako dýchať v tvojom psom jedle sa dozaista čo chvíľa utopia."
Dunčo sa preľakol a hneď ho zamrzelo svoje prvé neuvážené želanie: "Ale čo mám teraz robiť?"
Zlatá rybka pohotovo odvetila: "Nuž máš ešte dve želania, tak s nimi zaobchádzaj opatrne."
Dunčo neváhal a keď videl topiace sa rybky, hneď vyslovil ďalšie želanie: "Prajem si, aby rybník bol ako predtým. Rybky si nezaslúžia umrieť len pre moju sebeckosť s jedlom." A tak sa stalo. Chvíľu bolo Dunčovi ľúto, že prišiel o doživotné dobré jedlo, ale keď si spomenul na chúdence rybky, hneď ho aj hlad prešiel. Zosmutnel, lebo si spomenul, že už má len jedno želanie. Dve si minul a nič nimi nezískal. Len tak medzi nami nezískal nič materiálne, ale získal úžasnú lekciu toho aké je to keď človek myslí viac na druhých ako na seba.
Dunčo sa zamyslel, rozmýšľal a potom bojazlivo zlatej rybke prezradil želanie: "Vieš rybka ja by som si prial, aby som nebol na tom dvore sám pes. Akože nie som veď mám Matúška, ale myslel som skôr na nejakú peknú, atraktívnu, s krásnou hrivou, hnedými očarujúcimi očami, bombovou postavou, vieš nejakú nádhernú psicu." Hneď ako vyslovil svoje tretie prianie rybka z vedra skočila do rybníka a odplávala. Na druhom brehu sa zjavila tá najkrajšia psica akú kedy Dunčo videl. Hneď sa do nej zaľúbil. O Dunčovi a jeho krásnej psici, rozprávame v inom príbehu. Takže o tom až niekedy inokedy. 

Páčia sa deťom naše príbehy?

Ak áno, podporte gazdovské príbehy dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy.

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY