Sliepočka Hanička, čo zaspávať nemohla

Gazda mal veľa sliepočiek. Mal veľmi rád ich spoločnosť. Rád sa pozeral ako si bezstarostne pobehujú po zelenej pažiti či po dvore, prehrabávajú nôžkami a zobkajú. Smial sa keď ich kohút naháňal. Tiež sa smial, keď sa hrozno snažili dosiahnuť. Bolo pre nich vysoko, pre sliepočky, čo lietať nevedeli. Dočahovali ho zo zeme a tie malé krátke krky naťahovali najviac ako vedeli. 

Mal rád sliepočky aj pre vajíčka, ktoré znášali. Vlastne miloval vajcia. Náš Gazda bol "vajcomilovník". Miloval ich uvarené na mäkko, na tvrdo, v praženici, v omelete, ako volské oko, ako ham&eggs, chlieb vo vajci, stratené vajce, jednoducho na všetky spôsoby. Vždy ráno sa ku kurínu prešiel, pozdravil kohúta, sliepočky a pozrel hniezdo, kde sliepočky znášali vajcia. Spokojne sa usmial na svoje sliepočky - nosnice, poďakoval im za ich dary, vačky si naplnil vajcami a pobral sa do kuchyne odložiť vajcia alebo ešte radšej hneď spracovať. Dunčovi vždy prízvukoval: "Ty mi len pekne v noci stráž tie moje sliepočky, aby ich kuny, či líšky nestrašili a nebrali im vajcia." Dunčo mu vždy odvetil: "Veď sa ty len Gazda neboj, keď svietia hviezdy - Dunčo stráži, nespí!" A naozaj Dunčo strážil a veľa ráz v noci odohnal maškrtnú kunu, či líšku, ktoré si mysleli, že sliepočky na gazdovstve blízko lesa budú ľahká korisť.

Sliepočky sú jednoduché stvorenia, radujú sa z mála a dávajú veľa. Nerozmýšľajú odkiaľ sa zrno na dvore berie. Sú spokojné keď tam je. Nezamýšľajú sa nad tým, načo nosia Gazdovi tie vajcia a čo s nimi robí. Pekne sa v noci vyspia a ráno znesú do hniezda vajíčko. A vôbec nikdy ich ani trochu nenapadne, zamýšľať sa nad možným nebezpečenstvom. 

Sliepočka Hanička však bola iná. Došla na dvor z inej farmy, na Gazdovstve bola nová. Veľmi sa jej tu páčilo. Voľný výbeh. Na farme odkiaľ prišla o takom výbehu mohla len snívať. Žiadna klietka. V kurníku vystlaná postielka senom. Zrno pre každú sliepočku, zelená trávička, dobrý kohút, milé spolubývajúce. Spočiatku dobre znášala vajcia. Páčilo sa jej, že Gazda za vajce vždy milo poďakuje a k sliepočkám sa chová úctivo.

Netrvalo dlho a zoznámila sa aj s Dunčom. Na rozdiel od iných sliepočiek, rada a veľa sa s ním rozprávala. "Dunčo a prečo ten Gazda vždy tak pekne za vajce ďakuje? Tam odkiaľ som prišla to nebolo zvykom?" pýtala sa Hanička, Dunča. "Nooo vieš on má veľmi rád vajcia. Miluje ich jesť na všetky spôsoby a je vďačný, že mu ich dávate," odvetil pokojne Dunčo. "Ty Dunčo a odkiaľ sa tu na dvore berie toľko zrna?" hľadala Hanička odpovede na svoje zvedavé otázky. "To Gazda vám nosí, aby ste boli spokojné a neboli hladné," odvetil Dunčo. "A prezraď mi Dunčo, prečo ty v noci stále si tu pri našom kuríne, kým my spíme?", vyzvedala Hanička. "Aby vás v noci líšky a kuny nerušili a nebrali vaše vajcia," s kľudom odpovedal Dunčo. "Fíha líšky a kuny? Čo to sú za zvieratá? Také nepoznám, u nás na farme také neboli," nedalo Haničke. A Dunčo jej trpezlivo vysvetľoval a odpovedal.

Lenže Haničkina zvedavosť prerástla do problému. Zvedavosť jej nedala spávať. Nevedela v noci od vzrušenia zaspať. Rozmýšľala nad novými a novými otázkami. Vravela si, že nemôže zaspať, že v noci chce tie líšky a kuny, čo o nich Dunčo rozprával vidieť. Nikdy ich však nevidela, len počula Dunčov štekot. Bola predsa na noc zavretá v kurníku. Ak sa aj pokúšala nakuknúť cez škáru, ostatné sliepočky ju vždy zahriakli, aby ticho bola, aby nešuchotala, aby mohli spať a dobiť si energiu, nech majú silu ráno dať Gazdovi vajce. Hanička spočiatku zaspávať nechcela, lebo jej zvedavosť nedala. No rýchlo ju to dobehlo. Spánok chýba. Na človeku aj na zvierati je rýchlo poznať, že v noci nespáva. Chýba energia, do dňa sa prikradne zlá nálada, mrzutosť, plač a jeden jednoducho nevládze. To sa stalo aj našej Haničke. Ako tak noc za nocou nespávala, nemala silu. Nemala silu ráno vajíčko vytlačiť a Gazdovi za tú jeho starostlivosť tak poďakovať.

Keď sa to stalo prvý, druhý, tretí krát, Gazda si len myslel, že Hanička málo papala. Ale keď už vyše troch dní nezniesla vajíčko, začínal mať vážne obavy. "Hanička, Hanička čože sa stalo, prečo ty vajíčka nenosíš? Vari sa zle o teba starám? Zrno ti nechutí? Zima ti v noci je?" robil si starosti Gazda. "Och keby si ty len vedel, čo mne je," pomyslela si Hanička. "No nič to Hanička, keď neznesieš na ďalší deň pôjdeme k doktorovi," riekol Gazda. Hanička sa preľakla: "K doktorovi? A to je zas čo zač? Čo mi tam bude robiť?" Zas spať nevedela, o akomsi doktorovi premýšľala. Ráno sa snažila zo všetkých síl, ale vajíčko nešlo, nevládala. Nemala síl. Ostatné sliepky na ňu len kotkodákali: "Vidíš vidíš, to máš z toho, že v noci buntošíš. Spať nevieš a nás rušíš. Večne len šuchoceš a presúvaš sa. V noci sa má spať! V noci má telo odpočívať!" Hanička uznala, majú pravdu. Zašla za Dunčom a všetko mu vyrozprávala. Na záver zabedákala: "Ach Dunčo a čo mám teraz robiť? Spávať sa mi nedá, sily nemám, vajcia nenosím. Gazda ma isto dá preč, k voľajakému doktorovi vravel." Dunčo si Haničku vypočul, chvíľu rozmýšľal a potom Haničke riekol: "Zvedavosť je užitočná vlastnosť. Kto sa pýta, ten sa dozvie, ten sa naučí. Na druhú stranu, to zvedavosť ťa dohnala do tohto stavu. Priveľmi sa ty bojíš, že ti niečo ujde, že niečo dôležité zmeškáš a tak spávať nevieš. Pamätaj si, život plynie a to čo sa máš dozvedieť, sa raz dozvieš v ten pravý čas. Spánkom ti nič neujde. Spánok je naopak pre zvedavosť dobrý. Pomáha mozgu v hlavičke triediť informácie na podstatné a nepodstatné. Ráno máš hlavu čistú a jasnú, to preto lebo je uprataná. Telo máš plné novej energie, lebo je oddýchnuté." 

Hanička sa poďakovala za múdru radu. Myslela na ňu celý deň a aj pri zaspávaní a bohužiaľ aj v noci namiesto spánku. Tak veľmi chcela zaspať. Oči nasilu držala zavreté, ale hlava stále pracovala a pracovala. Vynárali sa nové a nové otázky. Ráno vajíčko nezniesla. Gazda ostal smutný. Rozhodol sa, že ešte deň počká a potom zavolá doktorovi. Hanička smutná a sklamaná sama zo seba prišla za Dunčom a žiadala ho o ďalšiu múdru radu: "Dunčo ja zaspať neviem. Naozaj sa snažím, ale nejde mi to. Aj očká mám v noci zavreté ale spánok neprichádza. Stále mi ten mozog, či ako si to nazval, pracuje v hlave." 
Dunčo sa opäť zamyslel a potom vraví: "Ja keď neviem zaspať tak si počítam."
"Akože si počítaš?"
"No 1, 2, 3, 4, 5 a tak ďalej. A pri počítaní nemyslím na nič iné iba na počítanie. Mozog tak unavím a zaspím."
"Aha, ale ja ešte neviem počítať. Teda viem, do desať som sa naučila, ale ďalej už neviem, čo teraz?"
"Tak to ma napadá potom už len jeden spôsob. Budeš sa sústrediť na dýchanie."
"Na dýchanie? A sústrediť sa? Ha ha ha," rozosmiala sa Hanička: "Veď to je taká samozrejmosť, ako mi už len toto má pomôcť?"
"Nesúď a radšej pozorne počúvaj," zahriakol ju Dunčo: "Hlboký nádych, takto aha.....a potom pomalý hlboký výdych, takto fuuuuuuuu. A zasa hlboký nádych a pomalilinký výdych. Pritom máš zavreté oči. Sústredíš sa iba na správne dýchanie. No a uvidíš."
"Znie to síce divne, ale keďže počítať neviem viac ako do desať, musím skúsiť teda toto," odpovedala Hanička a šla sa uložiť do kurína.

Prišiel večer, po večeri noc a zaspávanie. Hanička sa najskôr hniezdila ako vždy, šuchotala, buchotala, trepotala, ale potom sa rozhodla, že to vyskúša. Zavrela oči a dýchala. Hlboký nádych, pomalý výdych. Sústredila sa, aby to robila správne. Aby dýchala presne ako jej Dunčo ukazoval. Tak sa sústredila na dýchanie, že ani nevedela kedy a ako zaspala. Bola to konečne prvá prespatá noc po niekoľkých dňoch. Unavené Haničkino telo ochablo spánkom a myseľ ju zobrala do ríše snov. Od únavy chrápala na celý dvor. Chrapotom budila svoje spolubývajúce, ba aj kravky na druhej strany dvora. Všetci tú noc frflali na chrapot, iba Hanička a Dunčo sa tvárili ráno spokojne. Dunčo preto, lebo vedel, že Hanička konečne túto noc spala. Hanička preto, lebo konečne spala. Ráno skúsila potlačiť vajíčko, ale telo sa nestihlo po jednej noci ešte dobiť tak, aby bola schopná vynaložiť toľko energie, koľko na vajíčko treba. Ale nevadí, už vedela, že na ďalšie ráno to zvládne, lebo konečne našla kľúč k zaspávaniu.

Prišla noc a Hanička opäť počúvla múdru Dunčovu radu a sústredila sa na dýchanie. Opäť sa jej zaspať podarilo. Ráno spolu so silnejším telíčkom, konečne vládala vajíčko vytlačiť. Spokojný Gazda sa tešil, že Haničku nemusí k doktorovi ťahať. Spokojná Hanička pochopila, že spánok je naozaj ale že naozaj veľmi dôležitý. Spánkom človeku nič neujde, práve naopak viac získa.