Pyšný koník Alexander

Na gazdovskom dvore žilo veľa zvieratiek, viacmenej si boli všetci rovní, rovnako podstatní. Len jedno zvieratko vytŕčalo ponad všetky. Bol to koník Alexander. Bol nádherný. Mal čierno čiernu srsť. Ale takú čiernu, že sa s uhlíkom mohli porovnávať. Na slnku sa mu nádherne leskla do viacerých odtieňov, že vyzerala ako zamat. A hrivu, konské vlasy, tie mal úžasne husté, dlhé, rovné a tiež čiernočierne. Jednoducho krása na pohľad. Uvedomoval si svoju krásu až veľmi. A aj sa podľa toho správal. Pyšný bol, že keď pršalo, do nosa mu napršalo, tak vysoko hlavu nosil. Vždy chodil po dvore so vztýčenou hlavou. Vždy sa po dvore prešiel a nikoho nezdravil. Bol až taký pyšný, že keď zvieratká potrebovali pomôcť, nikdy im nepomohol. Len pyšne hlavu otočil. 

Napríklad minule sa stalo, že prechádzal okolo prasiatka ktoré kvičalo, lebo si nôžku pod kameň zaseklo. A koník sa naň iba pozrel, a vraví: "Ej krásne kvičíš, to veru, že som krásny, tak od mojej krásy kvíkaš." Nepomohol mu, len ho prekročil a šiel ďalej. Alebo keď ho ostatné koníky žiadali o pomoc, lebo chceli rýchlo z poľa kravky zahnať keď sa blížil dážď, tak povedal: "Ja ale nemám chuť a čas na takéto obyčejnosti," len potriasol hrivou a ďalej sa česal. Pýcha veru predchádza pád, tak sa vraví. Zvieratká mali už jeho pýchy dosť. Dunčo preto vymyslel plán ako zbaviť koníka pýchy. 

Pripravili mu miesto šampónu na hrivu, lepidlový mix. Keď sa po umytí vlasov ako zvyčajne Alexander česal, zrazu mu rozčesať nešlo. Hrebeň sa mu do vlasov zamotal a ďalej ani pohnúť. Vraví si, že čo to, čo to sa stalo. Hrebeň nešiel ani hore ani dolu a Alexander si vlasy česal až tak, že ho to bolelo, ale s hrebeňom ani nepohol. Bol príliš pyšný na to, aby požiadal o pomoc. Trápil sa trápil, ale vyčesať hriva nešla. V šampóne, ktorý mu pripravili zvieratká, bolo primiešané aj lepidlo, a tak sa mu do večera do nerozčesanej lepkavej hrivy namotalo všeličo. Mal tam prach, blato, zvyšky jedla, a do rána, už aj slamu zo stajne. Keď sa ráno zobudil, myslel si náš Alexander, že to včera s tým hrebeňom bol len sen. A tak sa ako zvyčajne postavil a šiel si spraviť svoje pyšné kolečko. Prechádzal so vztýčenou hlavou a mával hrivou ako vždy. Ale miesto pohľadov na jeho krásu, dostal len posmešky, úškrny, chichot a výsmech. Spadol Alexandrovi hrebienok, keď došiel pred zrkadlo a zbadal sa. Vyzeral ako strašiak do maku. To čo mal na hlave sa opísať slovami nedalo. No skrátka strašidlo. Zosmutnel a rýchlo išiel do stajne a do konca dňa nevyšiel von. Ani nasledujúci deň nevyšiel von, ani sa len napiť. Dunčo šiel navštíviť Alexandra do stajne, vraví mu: "Alexander, pyšný si bol, len vlastnú krásu a seba si videl. Keď zvieratká potrebovali pomôcť, otočil si sa im chrbtom. Ba i keď ťa požiadali si ich odmietol a teraz čakáš, že ti pomôžu? Skús poprosiť a ospravedlniť sa, za to kým si bol a zamysli sa nad svojim ďalším správaním." Alexander mu len pyšne odvrkol: "Ja nebudem ten, čo sa bude iným prosiť. Som krásavec pod slnkom najkrajší." Dunčo len smutne skonštatoval: "Váž svoje neuvážené slová a skús sa pozrieť okrem na seba aj na svoje správanie. Veď teraz to sú len zamotané vlasy, ale čo keď budeš potrebovať pomôcť, že sa ti kopýtko zasekne, alebo nebudeš vládať vstať, čo potom, kto ti pomôže, keď všetkých od seba svojou pýchou odháňaš?"

Koník bol príliš pyšný nato, aby uznal, že Dunčo mal pravdu a priznal si chybu. Trucoval preto v stajni ďalší deň a noc. Keďže sa mu guča na hlave nabaľovala a nabaľovala a nijako nešla dolu rozhodol sa. Predstúpil na dvor, vystúpil pyšne ako vždy pred všetky zvieratká, vztýčil hlavu a riekol: "Krásny som, to treba uznať. Mám najkrajšiu srsť, hrivu a postavu v šírom ďalekom okolí. Ale to mi nedáva právo sa ku vám chovať tak hrozne ako som sa choval ja. Nikdy som vám nepomohol, keď ste to potrebovali, nikdy som vám za nič nepoďakoval a pohŕdal som vami lebo ste menej pekní. Prepáčte, choval som sa ako hlupák. Veľmi vás prosím o odpustenie. A keď už mi odpustíte moje správanie, veľmi by som bol rád, keby ste mi pomohli s tou príšerou na hlave." 

Zvieratká stíchli od údivu. Toto naozaj nikto nečakal. Ticho dlho netrvalo, lebo sa ozval obrovský potlesk. Prvý začal tlieskať Dunčo a ostatní sa z údivu prebrali a rýchlo sa pridali. To že prijali jeho ospravedlnenie, bolo zrejmé, lebo hneď všetci začali robiť všetko preto, aby mal Alexander opäť svoju krásnu hrivu. Vtáčiky začali zobáčikmi slamu oberať. Myšky po chvoste vyliezli rýchlo na chrbát a zvyšky nachytaného jedla začali nosiť dolu. Prasiatko s kravičkou išli zarobiť šampón na rozčesávanie. Zajko niesol kefu. Skrátka, kto mohol pomohol. Do večera bol koník tak pekný ako predtým. No ani sa na seba nešiel pozrieť a zaspal od únavy. Rovnako aj ostatné zvieratká. 

Keď sa ráno prebral a pozrel do zrkadla, ani sa mu vlastným očiam veriť nechcelo. Pyšne prišiel pred stajňu a tak ako vždy zdvihol hore hlavu a chystal sa urobiť po dvore svoje pyšné kolečko, no v tom sa zastavil a povedal "Ďakujem priatelia." Odvtedy pyšný koník už viac nebol pyšným. No pýchu nahradil množstvom kamarátov na gazdovskom dvore. 

Páčia sa deťom naše príbehy?

Ak áno, podporte gazdovské príbehy dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy.

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY