Pyšný koník Alexander

Gazdovský dvor, na ktorom strážil Dunčo bol naozaj veľký. Bolo na ňom veľa rozmanitých zvieratiek. Veľké, malé zvieratká. Tučné, chudé. S krídlami, bez krídiel. S perím, bez peria. Každé malo svoje osobité miesto a svoju dôležitú nezameniteľnú úlohu. Na pohľad rozmanité zvieratká, si na gazdovskom dvore boli navzájom rovné. Len jedno zvieratko si myslelo, že je niečo viac ak ostatní. Bol to koník Alexander. Na oko bol nádherný. Mal hustú čierno čiernu srsť. Takú čiernu ako uhol. Slnko svojimi lúčmi robilo nádherné odlesky na jeho srsti a Alexander pri tejto hre svetiel vyzeral akoby bol oblečený v zamatovom kabáte. Mal nádhernú hrivu. Jeho konské vlasy mal úžasne husté, dlhé, rovné a tiež čierno čierne. Jednoducho krásny kôň na pohľad. Plemenom bol anglický plnokrvník, ale zdvorilosť Angličana rozhodne nemal. Uvedomoval si svoju krásu až priveľmi. A podľa toho sa aj správal. Pyšný bol tak, že keď pršalo, do nosa mu napršalo, tak vysoko hlavu nosil. Vždy chodil po dvore so vztýčenou hlavou. Prechádzal sa po dvore, akoby mu patril a nikoho nezdravil ako prvý.

Bol až taký pyšný, že keď zvieratká potrebovali pomôcť, nikdy im nepomohol. Len pyšne hlavu otočil. Tuhľa Alexander prechádzal okolo prasiatka, ktoré kvičalo od bolesti. Nôžku pod kameň si zaseklo. Alexander letmo pohľadom zahliadol prasiatko váľajúce sa v blate: "Ej riadne kvičíš. To veru, že som krásny. To od mojej krásy isto kvíkaš." Obišiel blato a šiel ďalej. Už nepočul prasiatko ako vraví: "Keby mi tvoja krása radšej pomohla spod kameňa nohu dať von." Inokedy ho požiadal o pomoc Dunčo. Potreboval rýchlo zahnať naspäť na gazdovstvo všetky ovce z paše. Blížila sa búrka. Alexander Dunčovi len odvrkol: "Nemôžem ísť na pašu za ovcami, keď sa blíži búrka. Zmokli by mi moje krásne vlasy." Pýcha veru predchádza pád, tak sa vraví. Zvieratká mali už jeho pýchy dosť. Dunčo preto vymyslel plán, ako dať koníkovi príučku.

Alexander mal na sebe najradšej svoje vlasy. Neustále si ich česal. Na umývanie mal špeciálny žihľavový šampón, ktorý im dodával silu a lesk. Zvieratká mu tento šampón tajne vymenili. Dali mu do fľaše od šampónu slanú vodu a silný harmančekový odvar. Oboje vlasy vysúša. Veľmi suché vlasy sa potom zle rozčesávajú. Alexander najskôr rozdiel nezistil, no po pár dňoch zvieratkami pripravený šampón zaúčinkoval. Keď sa po umytí vlasov ako zvyčajne Alexander česal, zrazu mu rozčesať nešlo. Hrebeň sa mu do vlasov zamotal a ďalej ani pohnúť. "Čo je? Čo sa to deje?" zahromžil Alexander, "to nemôže byť pravda! Moje vlasy sa nedajú rozčesať, to sa mi jakživ nestalo!" Hrebeň nešiel ani hore ani dolu. Alexander sa snažil hrebeň dostať zo svojej hustej hrivy. Mykal ním až tak, že ho to bolelo. S hrebeňom ani nepohol. Bol príliš pyšný na to, aby požiadal o pomoc. Radšej sa pokúsil vlasy umývať a rozčesávať znova a znova. Čím viac si vlasy umýval, tým boli horšie. K večeru už mal vlasy veľmi zmotané. Ten deň ani nevyšiel zo stajne. Unavený a zúfalý si ľahol a povedal: "Zajtra to musím skúsiť znova. Moje krásne vlasy. Niečo isto vymyslím." Do suchých zmotaných vlasov sa mu v noci namotalo kadečo. Prach, blato, zvyšky jedla, či slama.

Ráno bol skorý nečakaný budíček. Gazda došiel do stajne za Alexandrom a vraví: "Alexander, dnes nevyspávaj. Potrebujem, aby si šiel rýchlo ovce vyhnať. Poobede má prísť búrka, tak aby sa stihli riadne napásť." Alexander sa ani nestihol zo skorého budíčka spamätať. Úplne zabudol čo má na hlave. Nestihol sa ani učesať ani do zrkadla pozrieť. Rýchlo chcel Gazdov pokyn splniť. Vyšiel von zo stajne, náhlil sa ku košiaru. Sliepkam skoro zrno zabehlo od smiechu keď videli Alexandra s gučou na hlave prebiehať okolo nich. Prasiatka od smiechu do blata popadali. A ovce z košiara nie a nie vyjsť. Báli sa Alexandra. S tým čo mal na hlave, vyzeral ako dáky strašiak. Zo všetkých strán sa na Alexandra valili len posmešky, úškrny a chichot.

Spadol Alexandrovi hrebienok, keď sa vrátil do stajne a pozrel sa na seba do zrkadla. To, čo mal na hlave sa opísať slovami nedalo. No skrátka strašidlo. Smutne si povzdychol: "Ako rád by som teraz požiadal o pomoc. Nemôžem. Gazda sa bude síce hnevať ak ovce ostanú v košiari. Ale ja krásavec, nemôžem predsa chodiť s týmto na hlave!" Ovce v ten deň ostali v košiari. Gazda sa hneval. Naopak zvieratká, tie sa celý deň dobre zabávali. O ničom inom ako o strašiakovi Alexgučovi sa na dvore nerozprávalo.

Potupený, hrôzostrašne vyzerajúci Alexander odmietal vyjsť zo stajne. Gazda sa naňho hneval. "Čo to posledné dni vystrájaš Alexander. Najskôr ovce, teraz toto. Načo mi je taký kôň na gazdovstve?! Z tvojej krásy sa na gazdovstve nik neuživí," povedal a nahnevaný odišiel. Dunčo napätú situáciu medzi Gazdom a Alexandrom už nevydržal. Zašiel za Alexandrom do stajne.

"Dunčo choď preč, von aj tak nevyjdem," odháňal sprvu koník Dunča, "a pomoc od nikoho žiadať nemôžem."
Lenže Dunčo bol neodbytný: "Aspoň si ma vypočuj. Veru o pomoc sa teraz ťažko žiada. Keď my ostatní sme potrebovali pomôcť, otočil si sa nám chrbtom."
"Nato si nemusel chodiť, to viem aj sám," odvrkol Alexander.
Dunčo však pokračoval: "Pyšný si bol. Len vlastnú krásu a seba si videl. My zvieratká však veríme, že stále môžeme mať v tebe priateľa. Skús sa zmeniť, vlastnú pýchu poraziť. Ak poprosíš a úprimne sa ospravedlníš, isto ti všetci odpustia."
Alexander mu len pyšne odvetil: "Ja ale nebudem predsa ten, čo sa iným bude prosiť."
Dunčo mykol plecom a rozhodne povedal: "Rozhodnutie je na tebe. Váž svoje neuvážené slová. Okrem svojho vzhľadu posúď, či si krásny tak vo vnútri ako aj navonok. Pýcha vedie do záhuby. Teraz to sú len pomotané vlasy, ale čo keď budeš potrebovať naozaj pomôcť?! Kopýtko sa ti zasekne, nebudeš vládať vstať. Čo potom? Kto ti pomôže, keď všetkých od seba svojou pýchou odháňaš?"

Koník bol príliš pyšný nato, aby videl pravdu v Dunčových slovách hneď. Trucoval v stajni ďalší deň a noc. Guča na hlave sa nabaľovala a nabaľovala. Nijako nešla dolu. Koník sa po mnohých úvahách rozhodol. Hrôzostrašne vyzerajúci vyšiel zo stajne konečne na dvor. Zvieratká sa najskôr chichotali. Alexander však rozhodnutie nezmenil. Pyšne ako vždy vztýčil hlavu a riekol: "Krásny som, to treba uznať. Mám najkrajšiu srsť, hrivu a postavu v šírom ďalekom okolí. To mi však nedáva právo sa ku vám chovať tak hrozne, ako som sa choval ja. Nikdy som vám nepomohol, keď ste to potrebovali. Nikdy som vám za nič nepoďakoval. Pohŕdal som vami, lebo ste menej pekní. Prepáčte, choval som sa ako hlupák. Veľmi vás prosím o odpustenie. A keď mi odpustíte moje správanie, bol by som rád, ak by ste mi pomohli s tou príšerou na hlave."

Zvieratká stíchli od údivu. Toto naozaj nikto nečakal. Ticho dlho netrvalo, lebo sa ozval obrovský potlesk. Prvý začal tlieskať Dunčo. Ostatní sa rýchlo pridali. Prijali Alexgučovo ospravedlnenie. Ihneď začali robiť všetko preto, aby sa Alexgučo zmenil na Alexandra s krásnou hrivou. Vtáčiky začali zobáčikmi slamu z vlasov oberať. Myšky vyliezli na chrbát a zvyšky nachytaného jedla nosili do svojej diery. Prasiatko s kravičkou išli zarobiť šampón na rozčesávanie. Zajko niesol hrebeň. Skrátka, kto mohol, pomohol. Do večera bol koník tak pekný ako predtým. Vlastne bol krajší ako kedykoľvek predtým. Lebo bol krásny zvonku aj zvnútra.