Psica Danča

Psica Danča sa zjavila na druhom brehu, krátko potom, čo Dunčo vyslovil svoje tretie želanie Zlatej rybke. Keď Dunčo psicu zbadal, hneď mu pomotala hlavu. okamžite sa do nej zaľúbil. Bežal k nej ako zbláznený na druhú stranu rybníka. Ona svoju krásnu hrivu pretriasla a pyšne sa popretŕčala pred upachteným Dunčom. Mala krásne boky, vyšportovanú postavu, nenormálne dlhé mihalnice, hnedé gaštanové psie oči, nalakované nechty, vyčesané labky. Dunčo sa išiel od radosti zblázniť. Hneď zobral psicu na gazdovský dvor, predstavil jej čo robí, ako sa o dvor stará, ako si ho zvieratká za to vážia. Ukázal jej búdu, ponúkol jej všetko čo má, behal okolo nej ako zbláznený, všetko jej nosil, hneď ako povedala. Danča však len ohŕňala nad všetkým nosom. Stále len samé: "To v takej malej búde chceme bývať? To tu chceme vychovávať deti? A vôbec načo mať deti, veď mi moju krásnu postavu pokazia! A to ja sa nebudem starať o zvieratká na dvore, veď sa mi narobia na hrive chuchvalce! Takúto vodu zo studne mám piť, to ja som zvyknutá na čistú z vodovodu, ktorá tečie Gazdovi v kuchyni. A tvár si mám kde každé ráno a večer poumývať? Zrkadlo tu nikde nevidím! Kde sa budem obzerať aká som krásna?" 

Danča bola jednoducho síce krásna, ale škaredo namyslená psica. Nikoho na dvore nezdravila, vždy čakala kým ostatné zvieratká pozdravia ju. Zvieratkami pohŕdala, lebo boli špinavé. Zvieratká ju nemali radi. Snažili sa Dunčovi otvoriť oči a povedať mu, že ho len využíva, že to nie je psica vhodná pre neho. No Dunčo bol zaslepený jej krásou a nedal na Danču dopustiť. Modré z neba by jej priniesol, keby sa dalo. Úplne mu pomotala hlavu. Zvieratká Dunčovi dohovárali, no on ich vždy odbil, že to sa im len zdá, že je taká, onaká, že si musia na ňu zvyknúť a že je krásna. 

Lenže čo z takej krásy, keď sa roboty nechytí, ostatnými pohŕda, správa sa neúctivo a sebecky. Dunčo bol však zaslepený. Bol slepý aj keď mu zvieratká v dobrom dohovárali. Bol slepý, až kým neuvidel Danču pri rybníku, s tým najväčším svalnatým chvastúňom zo široko-ďalekého okolia. Prechádzali sa a ona sa len chichúňala a predvádzala. 

Dunčo prišiel za nimi a nahnevaný vzal Danču domov. Vyčítal jej: "Ja som tvoj muž, to sa nemôžeš len tak prechádzať s niekým iným a ešte k tomu s takým svalkom!" Ona sa však vôbec necítila zahanbene. Všetku vinu zvaľovala na Dunča: "Dunčo mal by si viac posilňovať. Viac sa o seba starať. Len ovce stále naháňaš a dôjdeš potom domov upachtený a zafúľaný." Dunčo sa nedal a obhajoval sa: "Lenže ja som najlepší gazdovský pes a je to moja práca, navyše práca, ktorú mám naozaj rád." 

Dunčo si neskôr Dančine slová zobral k srdcu. Začal viac posilňovať a starať sa o seba, aby bol pre ňu dosť dobrý. Naopak Danča si Dunčove slová, jeho snaženie a dobrú prácu vôbec nevážila. Vždy ju Dunčo našiel s niekým iným sa túlať na brehu rybníka. Pochopil, že pre Danču nebude nikdy dosť dobrý a že keď niekoho človek ľúbi mal by ho ľúbiť taký aký je.

Dunčo pochopil a poslal Danču preč, nechal ju odísť. Odísť preč od seba, zo svojho života. Ostal sám, bez svojej krásky. Ale ostal sám sebou. Veril, že pravá láska, ho ešte len postretne. 

Láska je trpezlivá, láska je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.
(Prvý list Korinťanom - kapitola 13 - Biblia - Sväté Písmo)

Páčia sa deťom naše príbehy?

Ak áno, podporte gazdovské príbehy dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy. 

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY