Ovečka, ktorá sa chcela opáliť do hneda

Jar na gazdovskom dvore je nádherná. Príroda sa pomaly prebúdza k životu. Stromy sa postupne obliekajú do kvetinových šiat. Bylinky vychádzajú z pod zeme a ukazujú svoju mocnú silu. Všetko navôkol je farebné. Slniečko už hreje, ale nie je ešte také pichľavé ako v lete. Horské potôčky, naplnené po zime vodou z hôr, divoko zurčia. Všetko je krásne, čerstvé, zelené. Po jari prichádza leto. Leto na gazdovskom dvore je tiež pekné. Lúky navôkol ihrajú farbami, ktoré zafarbili rozmanité lúčne kvety a motýle. Lesy vystatujú svoju majestátnosť sýtou zelenou farbou. Plody stromov a kríkov pomaly dozrievajú.

Zvieratká na gazdovskom dvore majú ale radšej jar ako leto. V lete sa nedá byť celý deň vonku na slniečku. Zvieratká by boli vyprahnuté a spálilo by ich. Vody je menej. Zelená tráva začína pomaly žltnúť. Niektorým zvieratkám je fajn, lebo sa majú kde na dvore skryť pred slniečkom. Napríklad sliepočky zájdu do kurníku, prasiatka do chlieva, mačka zalezie do stodoly, Dunčo do búdy. Ovečky, kravy a kone môžu byť cez leto v stajniach, ale musia sa vyjsť aj na pašu napásť. Ráno Dunčo vyháňa ovečky na pašu. Pomocník Matúško vyháňa kravky. S koníkmi chodí Gazda. Vždy hľadajú pašu s najväčším počtom stromov, kde sa môžu cez deň do tieňa zvieratká schovať. Všetky zvieratá na paši sa po najedení pod stromy do tieňa vyvalia. Tam odpočívajú až do večera, kým ich opäť strážcovia do gazdovstva nezaženú.

Dunčove ovečky tiež vzorne chodia odpočívať do tieňa. Jedna ovečka mu však robí starosť. Tú do tieňa musí nútiť a prehovárať. Ovečka sa prieči a bečí: "Nechajte ma na slnku. Bééé. Ja nechcem byť biela ako ostatnéééé. Ja sa chcem pekne opáliť do hneda. Slniečko ma opáli a ja bude najkrajšia ovečka zo všetkých oviec." Darmo jej Dunčo vysvetľoval: "Ovečky sa predsa neopaľujú. Slniečko je v lete nebezpečné. Môže ťa spáliť a obrať o všetku energiu." Ovečka ho ubezpečovala: "Ja predsa viem čo robím, bééé. Nechaj ma na pokoji." Čo mal chudák Dunčo s nespratnou ovcou robiť? Nemohol celý čas premrhať na jednu nezbednú ovcu.

Jeden letný deň bolo naozaj horúco. Slnko pieklo už od skorého rána a zohrialo zem tak, že aj voda z potôčika, nebola až taká svieža studená ako je zvykom. Dunčo ako vždy po obede, ovce na paši do tieňa zaháňal. No tá jedna nezbednica sa stále na slnko vracala. Chudák Dunčo už nemal z toho úpeku toľko energie stále opakovať jednej a tej istej ovci, to isté dookola. Pripadal si akoby hrach na stenu hádzal. Vyčerpaný z toľkého tepla si ľahol do tieňa k ostatným ovečkám. Nechal tú jednu tvrdohlavú ovečku na slnku sa opaľovať. Ovečka spokojne ležala a pre seba si zašomrala: "Konečne mi to otravné psisko dalo pokoj. Pochopilo, že som tvrdohlavejšia ako on. Konečne sa môžem nerušene opaľovať." No ako už na slnku ležala dlhšie, cítila, že sa s ňou niečo deje. Celá bola rozhorúčená. V hlave jej hučalo. Svoje vlastné srdiečko počula veľmi silno byť. Akoby mala v tele veľký zvon, čo bije na poplach. Z toľkej horúčavy sa zrazu nevládala pohnúť. Už by aj chcela do tieňa, ale zrazu nemohla. "Blé, blá, bla" divne zabľačala na Dunča. Veľmi zatúžila, aby si ju všimol, aby došiel za ňou. Dunčo sa na divný bľakot prebral. Zbadal ovečku a vedel, že je zle. Ovečka dostala pravdepodobne úpal. Odtiahol ju do tieňa. A že sa s ňou vynaťahoval. Veď taká ovečka váži o niečo viac ako 5 psov - jazvečíkov. Keď bola v tieni, vypodložil jej hlavu konárikom a utekal po Gazdu.

Dunčo s Gazdom sa náhlili na pašu. Gazda hneď ako zočil ovečku nakázal Dunčovi: "Bež do potoka. Vodu prines. Ale nedávaj ovečke napiť, čo by aj veľmi chcela. Nesmieš. Na, tu máš handru, iba ústa a tvár jej ovlažuj." Len čo to dopovedal utekal rýchlo po zvieracieho doktora - veterinára. Gazda dobre kázal Dunčovi. Také rozhorúčené telo by aj šok mohlo dostať, ak by sa odrazu toľkej studenej vody napilo. Ovečkino srdiečko bolo počuť do diaľky, bilo ako zvon. Veterinár prišiel pomerne rýchlo. Ovečku ošetril, pochválil Dunča za výbornú starostlivosť. Potom ovečke pichol špeciálnu injekciu s výživou, aby jej do tela dostal živiny, ktoré na ostrom letnom slniečku vypotila.

Ovečku previezli na veterinárovom aute na gazdovstvo. Päť dní a nocí sa spamätávala z úpalu. Sľúbila sebe aj Dunčovi, že už nikdy, ale že nikdy sa nebude takto dlho opaľovať na ostrom letnom slniečku a že vodičky bude veľa piť za takého teplého letného dňa.

Páčia sa deťom moje rozprávky?

Ak áno, podporte Povedačky z gazdovského dvora dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy.

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY

© 2022 Povedačky z gazdovského dvora napísala Jana Moravská, +421 905 722 051
Vytvorené službou Webnode
Vytvorte si webové stránky zdarma! Táto stránka bola vytvorená pomocou služby Webnode. Vytvorte si vlastný web zdarma ešte dnes! Vytvoriť stránky