Hračka na dvore

Vonku sa už pomaly začalo brieždiť a gazdovský dvor sa začínal preberať do nového rána. Hneď ako prvé slnečné lúče prenikli spoza hôr ozvalo sa hlasné: "kikirikí." To kohútik, ktorý vstáva ako prvý na dvore, ohlasuje nový deň. Kikiríkanie je jeho pozdrav ďalšiemu novému ránu, Gazdovi a všetkým zvieratkám. Pozdrav mu opätujú holuby, ktoré začnú hrkútať, somár, ktorý začne iákať, prasiatka, ktoré začnú krochtať. My ľudia sa predsa tiež ráno zdravíme: "Dobré ráno". Zvieratká predsa nemôžu byť v tomto iné.

Deň začínal ako každý iný deň. Spočiatku nič nenasvedčovalo tomu, že by tento deň mal byť niečím výnimočný. Ako však rástol počet prebudených zvieratiek, tak rástol aj počet zvieratiek združujúcich sa na dvore. Žiadne zo zvieratiek sa nechytalo svojej bežnej práce. Každé sa pristavilo v strede dvora na hlavnom gazdovskom námestí. Postupne vytvorili akýsi kruh okolo niečoho a hlasno sa dohadovali. Dohadovali sa o čudesnej veci, ktorá sa do rána objavila v strede námestia. Nikto nikdy v živote také čudné stvorenie nevidel. Báli sa k tomu priblížiť. Dunčovi sa postávanie zvieratiek akosi nepozdávalo. Vpochodoval na hlavné námestie medzi zvieratká a spýtal sa: "Čo sa to tu deje? Prečo sa nikto nechystá do práce, ale všetci tu len tak postávate?" Zvieratká pohľadmi Dunčovi naznačili, aby sa pozrel na čudo ležiace nehybne uprostred námestia. Prvý zašepkal capko: "Dunčo, takéto čudo sme tu ešte nemali. Žiadne zvuky nevydáva. Žiadne pachy nemá. Hladné nie je. Hodili sme mu zvyšky z večere a čudo nič."

Dunčo pozrel na čudo nehybne ležiace v strede námestia. Skúsil zaštekať: "Hav hav." Potom výstražne zavrčať: "Vrrrŕŕŕŕ." Čudo nič. Dunčo poňuchal okolie. Nezavetril žiaden nový pach. Priblížil sa k čudu. Žďuchol do neho labkou, čudo nič. Oňuchal ho, čudo zas nič. "Nuž veru, takéto čudo som ešte nevidel. Je to guľaté ako nafúknutá lopta, je to žlté ako kura, má to len jedno oko, žiadne uši, modré vlasy a z hlavy mu trčí akási anténka," opísal čudo Dunčo. "Síce som také ešte nevidel, ale cítim plyš. Pokiaľ sa nemýlim, plyšové veci mávajú ľudia. Teda vlastne skôr deti. Volajú ich hračky. Hrajú sa s nimi a dávajú im mená." Kde sa však na gazdovskom dvore také čudo, vlastne hračka vzala, to Dunčo nevedel rozlúsknuť. Nevedel dlho nad tým premýšľať, nedalo sa. Na dvore vznikla taká vrava, že si nepočul vlastnú myšlienku. Zvieratká sa totiž začali dohadovať na mene hračky. Veď keď ľudia dávajú mená hračkám, aj oni zvieratká musia dať hračke meno.

Jeden chcel hračku volať Oto, ďalší Kameň, ďalší Osem, ďalší Fialko. Padali rôzne mená a zvieratká sa začali medzi sebou hádať. Dunčo zvieratká zahriakol: "Nemôžeme sa tu hádať ako baby na trhu! Robota nám stojí a keď nebude práca, nebude pláca. Zostaneme o hlade. Najskôr sa dohodnime, či chceme, aby takéto čudo ostalo s nami." Zvieratká súhlasne prikývli. Veď keď ľudia majú hračky, aj oni zvieratká môžu mať hračky. Dunčo prikývol na znak súhlasu so zvieratkami a dodal: "Nuž dobre, čudo ostane a dáme mu meno. Aby sme sa nehádali, do večera mi každý z vás na kartičke doručí návrh na meno pre hračku. Po večeri urobíme veľké zlosovanie. Ktoré meno vylosujem, tak budeme hračku volať." Zvieratká ako inak s Dunčom súhlasili. Vždy mal tie najrozumnejšie návrhy. Rozišli sa do práce a popritom nosili Dunčovi do pelechu kartičky s menami. Ako Dunčo sľúbil, tak aj bolo. Po večeri zobral pelech a so zaviazanými očami vybral jednu kartičku. Na kartičke bolo meno Loptoš. Dunčo si pomyslel, že vytiahol veľmi divné meno, ale dohoda je dohoda, musí platiť. Somárik sa zahanbil. Akoby chcel ospravedlniť výber čudného mena, somárik prehovoril: "To som ja napísal. To čudo mi pripomínalo loptu s ktorou som videl na ceste z jarmoku deti sa hrať. No Lopta je divné meno. Preto mi napadlo Loptoš." Dávalo to zmysel. Zvieratká súhlasne prikývli a odvtedy hračku volali Loptoš.

"No dobre meno máme. Nestačí však nájsť hračku a dať jej meno," vraví Dunčo. "Videl som, ako sa s hračkou deti hrajú, nosia ju so sebou a dokonca s ňou aj spia. Ako to teda vymyslíme u nás na dvore? Kto sa s hračkou bude hrať?" Nečakal, že sa prihlásia všetky zvieratká. Všetci chceli mať hračku. Všetci sa chceli s ňou hrať a spať s ňou. Musel opäť nájsť nejaké rozumné riešenie, aby sa zvieratká medzi sebou nepohádali kvôli hračke. Chvíľu uvažoval. Potom predniesol svoj návrh: "Spravíme Loptošovi domček. Každý deň sa s ním môže hrať niekto iný. Na noc bude spávať Loptoš v domčeku. Vždy sa tam musí vrátiť v takom stave, v akom bol v domčeku ráno. Nemôžu sa s ním celý deň hrať prasiatka v blate a potom Loptoša zablateného vrátiť, jednoducho ho musia predtým poumývať v rybníku. Alebo koníky. Nemôžu ho zobrať do stajne a potom nevyčesať od slamy." A tak aj bolo, každý deň sa s Loptošom hral niekto iný. Takto prešiel rukami teda vlastne labkami všetkých zvieratiek.

Jedného dňa šiel Dunčo okolo gazdovho domu a počul plač. Detský plač. Plakala malá Anička, gazdova vnučka. Plakala, lebo keď tu bola naposledy pred vyše mesiacom, zabudla tu svojho Žltého Pajáca a teraz ho nikde nevie nájsť. Vtedy to Dunčovi zaplo. "No jasné!" pomyslel si, "veď Loptoš je Aničkin. Isto ho stratila keď sa s rodičmi naposledy večer ponáhľali domov. Že ma to nenapadlo skôr!" Lenže nemohol teraz len tak zobrať hračku zvieratkám a odniesť Aničke. Už to bola hračka aj zvieratiek a tie by boli bez nej smutné. Musel zvolať zvieratká na námestie. Vysvetlil im koho Loptoš v skutočnosti je a ako sa na dvor dostal. Navrhol im: "S Loptošom sme sa všetci už pohrali. Potešili sme sa z neho. Je na čase, aby teraz urobil radosť svojej pôvodnej majiteľke." Zvieratká súhlasne prikývli. No nepustili Loptoša tak ľahko. Každé zvieratko sa s ním rozlúčilo. Navyše Dunčo musel sľúbiť, že dievčatko mu ponechá meno Loptoš. Dunčo vzal Loptoša jemne do papuľky, odniesol ho do gazdovho domu priamo Aničke. Rozpovedal, ako sa oňho zvieratká pekne starali a aké mu dali meno. Aničke sa meno hneď zapáčilo. Gazda, keď počul ako pekne sa zvieratká starali o hračku a že ju pekne vrátili Aničke, pridal všetkým extra porciu jedla na večeru. So spokojnými bruchami a dobrým pocitom, zvieratká v noci išli spinkať. V dome spokojne spinkala Anička so svojím žltým Loptošom.  

Páčia sa deťom naše príbehy?

Ak áno, podporte gazdovské príbehy dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy.

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY