Dunčo dostal posilu

Dunčo bol zdatný gazdovský pes. Dobre slúžil. Gazdovský dvor na ktorom slúžil bol ozaj veľký a musel sa obracať. Gazda bol chytrý. Videl, že na Dunča je toho veľa. Nechcel aby sa zodral do úmoru od toľkej práce. Keď prišla jar, rozhodol sa k Dunčovi pridať posilu. Doniesol šteniatko Matúška.

"Na Dunčo, novú posilu ti nesiem. Dobre slúžiš a ja som dobrý Gazda. Vidím, že sám na všetko nemôžeš stačiť. Uhnať ťa nechcem. Toto je Matúš. Nauč ho najlepšie ako vieš a budete dvaja strážcovia," došiel jedného rána Gazda so šteniatkom v ruke k Dunčovi.

"Ej to, ale bude posila. Ak bude taký tvrdohlavý ako ja keď som bol malý, tak to bude viac oštary ako úžitku," pomyslel si Dunčo keď zbadal malé zafúľané šteňa. Ujal sa ho. Nič iné mu neostávalo. Snažil sa ho naučiť všetko najlepšie ako vedel. S malým Matúškom to nebolo až také zlé, ako sa Dunčo sprvu nazdával. Matúško sa snažil, to sa mu musí uznať. Aj počúval Dunča. Aj strážiť chcel. Aj učiť sa chcel. Ale keď bolo najviac treba, akoby ohluchol, akoby mal štuple v ušiach.

Išli vyháňať ovce na pašu. Matúško veľmi veľmi chcel byť Dunčovi nápomocný. Chcel byť tak statný ako je on. Bol nadšený, že ho Dunčo zavolal pomáhať vyháňať ovce na pašu. Zo samého nadšenia akoby mu zaľahlo v ušiach. Len poháňal ovce a poháňal. Nepočul ako Dunčo naňho kričí: "Nie tak ďaleko!". Nepočul, nevnímal. Ovce zahnal tak ďaleko, že pol dňa ich spať Dunčo naháňal. 

Iný deň išli kravičky previesť cez cestu na vedľajšie pole. Dunčo poveril Matúška, aby otvoril kravičkám bránu. Dunčo sa postavil na druhú stranu cesty, aby videl, či kravky môžu prejsť bezpečne. Potom chcel dať povolenie Matúškovi otvoriť bránu. Matúško nadšený akú dôležitú úlohu má, nečakal na Dunčov pokyn otvoriť bránu. Darmo mu Dunčo kričal: "Nie neotváraj! Čakáááj!" Dunčo nechcel ešte otvoriť bránu. Videl, Gazdu s traktorom ísť po ceste. Matúško akoby mal zaľahnuté v ušiach. Dunča nevnímal, bránu otvoril a kravky skoro Gazdovi pod traktor vbehli. Inokedy išli spoločne do lesa, Gazdu pri hríbovačke strážiť. Matúš chytil nejakú stopu a vnohy sa pustil za ňou. Dunčo si šiel hlas vyštekať. Kričal na Matúška: "Stóóój!" Matúško nič. Zabehol priďaleko. Priďaleko na to, aby štekot počul. Priďaleko na to, aby zavetril stopu Gazdu alebo Dunča. Priďaleko na to, aby sa vedel vrátiť, Na krajinu doľahla tma. Gazda s Dunčom sa na gazdovstvo museli pobrať. Matúško ostal v lese sám. Dunčo chodil do lesa, štekal dva dni a dve noci.

Dunčo navonok Matúška viac trpel, ako sa z neho tešil. Neposlušné šteňa pridávalo Dunčovi len starosti navyše. No v srdci mal Matúška rád. Vždy keď ho hnev prešiel, povedal si: "Veď to je ešte len šteňa. Šteniatka robia bláznovstvá. A Matúško je vskutku šikovný." Koniec koncov aj Dunčo robil hlúposti. Nie len ako šteňa ale aj ako velkáč. Rozum našiel, až keď ho otec do sveta poslal. Bol smutný, že sa mu Matúška nedarí nájsť. Utešovala ho len myšlienka, že sa mu povodí vo svete rovnako dobre ako jemu.

Lenže opak bol pravdou. Matúško nezaspal v líščej nore. Neujali sa ho líšky. Bol ešte primalý. Nevedel, že v lese môže jesť čučoriedky, maliny, jahôdky a černice. Hladný ostal. Škŕkanie bolo počuť široko ďaleko. Nevedel, že sa môže napiť z bystrého potôčka. Doteraz poznal len vodu z misky a ani netušil ako je možné, že sa tam sama dolieva. Potôčik mu prišiel špinavý, plný kameňov a palíc. Smädný ostal. Vo vyschnutej papuľke ledva jazyk prevaľoval. Matúško nevedel, kde sa ukryť pred dažďom, či búrkou. Blúdil, potácal sa hladný a smädný lesom.

V lese sa medzi zvieratkami začalo kadečo pošuškávať. "Počuli ste? Lesom blúdi zviera, čo tu nepatrí," vyzvedala veverička. "Joj veru áno. Ževraj je už načisto vyhladované," odpovedal ďateľ. "Vyzerá ako pes. Ale je voľajaký malý, nie ako tí psi s ktorými chodia na poľovačku. Takých už spoznám z diaľky," pridal sa do rozhovoru jeleň. Klebety v lese sa rýchlo šíria. Dostali sa do uší aj lišiakovi Rudkovi, kamarátovi nášho Dunča. Rudko mal les dokonale zmapovaný. Podľa posledných klebiet, ktoré sa mu do uší dostali, vedel, že zvieratko by malo spať na čistinke pri dračej skale. Tak prezývali skalu, ktorá tvarom pripomínala sedemhlavého draka. Vybral sa k dračej skale pozrieť sa na zviera o ktorom celý les rozpráva. Tam videl spať malého psíka. Napadlo ho zavolať Dunča, či toho psíka nepozná alebo či mu nevie nejako pomôcť. "Áno, to je on! Náš Matúško!" zajasal Dunčo, keď mu Rudko opísal koho našiel pri dračej skale.

Síce sa blížila noc, Dunčo neváhal a proti noci sa vybral do lesa k dračej skale. Nabalil do batôžku zvyšky svojej večere a utekal čo mu nohy stačili. Kým dorazil ku skale už bola tma. Na nebi svietili hviezdičky a jasný veľký mesiac v splne. Matúško ani nevedel, že sa k nemu priblížil Dunčo. Taký bol vysilený, že iba ležal. Myslel si, že sa blíži jeho koniec. "Matúško neboj sa. Už sme pri tebe. Dobre bude," chlácholil ho Dunčo a rozbaľoval batôžtek s jedlom. Rudko zatiaľ doniesol vodu z neďalekej bystrinky. Matúško hltal a hltal, nevedel prestať piť. Keď utíšil smäd, žuval a žuval, až kým nepojedol všetko donesené jedlo. "Kamaráti. Taký som rád, že vás vidím," dojatému Matúškovi sa kotúľali slzy šťastia. Pobrali sa na cestu domov. Nocou ich sprevádzal a cestu osvetľoval verný spoločník mesiac v splne.

Keď prišli domov, už už sa Matúško chcel pobrať spať do svojej búdy, ale znenazdajky objal Dunča a úprimne prehovoril: "Už nebudem taký oplašený. Sľubujem. Budem ťa viac počúvať a vnímať." Dunčo pohladil Matúška a uvedomil si ako za posledné dni Matúško dospel.