Dunčo dostal posilu

Dunčo bol naozaj zdatný gazdovský pes, dobre slúžil. Na všetko však na tak veľkom gazdovskom dvore sám nestačil. Gazda to videl a keď prišla jar, rozhodol sa Dunčovi dať posilu. Doniesol šteniatko Matúška. 

"Na Dunčo, novú posilu ti nesiem. Dobre slúžiš a ja som dobrý Gazda, lebo vidím, že sám na všetko nemôžeš stačiť a uhnať ťa nechcem. Tu máš šteňa. Nauč ho najlepšie ako vieš a budete dvaja strážcovia," došiel jedného rána Gazda so šteniatkom v ruke.

"Ej to, ale bude posila," pomyslel si Dunčo ke´d videl malé zafúľané šteňa a sám pre seba si dodal: "Viac oštary ako úžitku." 

Tento malý Matúško, nebolo to až také zlé ako sa Dunčo nazdával. Matúško sa snažil, to sa mu musí uznať. Aj počúval Dunča. Aj strážiť chcel. Aj učiť sa chcel. Ale keď bolo najviac treba, akoby ohluchol, akoby mal štuple v ušiach. 

Išli vyháňať ovce na pašu, Matúško veľmi veľmi chcel byť nápomocný a pomáhať Dunčovi a byť tak statný ako je on. V tom celom nadšení, že pomáha, že mu Dunčo zveril tak dôležitú úlohu, že aj on konečne vyháňa ovce na pašu, akoby mu zaľahlo v ušiach. Dunčo kričal: "Stóoooj!" Matúško ho nepočul a ďalej poháňal ovce, celý nadšený, že ako to robí dobre a sám. Zahnal ich tak ďaleko, že poldňa ich naspať Dunčo naháňal. Iný deň zas išli kravičky previesť na vedľajšie pole sa popásť. Dunčo ešte nechcel otvoriť bránu, lebo po ceste šiel Gazda s traktorom, ale Matúško videl len to, že treba kravky pustiť, ale na traktor sa už nepozeral. Darmo mu kričal Dunčo: "Čakáááj!" Matúško akoby mal zaľahnuté v ušiach, bránu otvoril a kravky skoro Gazdovi pod traktorom skočili. A zase niekedy inokedy išli do lesa, Gazdu pri hríbovačke strážiť. Dunčo si šiel hlas vyštekať ako kričal na Matúška: "Stóóój!" Matúš chytil nejakú stopu a už aj za ňou. Dunčo štekal, štekal dva dni a dve noci, ale Matúško tak ďaleko do lesa zbehol, že ho nevedel nájsť a Matúško sa nevedel vrátiť. 

Dunčo, síce navonok Matúška viac trpel ako sa z neho tešil. Pridával Dunčovi starosti, keď bol neposlušný a nepočúval. No mal Matúška rád. Vždy keď ho hnev prešiel, povedal si, veď to je ešte len šteniatko a šteniatka robia bláznovstvá, a Mje šikovný. Koniec koncov on robil hlúposti ešte aj ako velkáč, až kým ho ocino do sveta neposlal. Keď Matúška nevedel Dunčo nájsť, bol smutný. Snažil sa utešovať myšlienkou na to, že snáď sa mu povodí vo svete rovnako dobre ako jemu. 

Lenže nie. Matúško nezaspal v líščej nore a nenašli ho a nenaučili žiť líšky. Matúško bol ešte veľmi malý. Nevedel, že v lese sa dajú papať čučoriedky, maliny, jahôdky a černice a tak mu v bruchu vyhrávali muzikanti. Hladný bol, že škŕkanie bolo počuť široko ďaleko. Matúško nevedel, že sa môže napiť z bystrého potôčka. Veď doteraz poznal len vodu z misky a ani netušil odkiaľ sa tam berie. Potôčik mu prišiel taký špinavý a plný kameňov a palíc. Matúško nevedel, kde sa ukryť pred dažďom, či búrkou. A tak Matúško blúdil a potácal sa hladný lesom až kým na čistinke nezaspal od únavy. V lese sa už medzi zvieratkami začalo kadečo pošuškávať. Že tam blúdi zvieratko, ktoré tam nemá bez gazdu čo hľadať. Že je hladné, smädné, unavené. Táto klebeta sa dostala veru do uší Rudkovi. Áno správne, lišiakovi Rudkovi,  kamarátovi nášho Dunča. Rudko mal les dokonale zmapovaný a klebeta sa niesla lesom rýchlosťou vetra, vedel presne na ktorej čistinke Matúško spinká. Najskôr išiel overiť, čo je to za zvieratko, keď videl, že je to pes, tak ho hneď napadlo zavolať Dunča. Keď Dunčo počul popis, hneď vedel, že je to Matúško. 

Aj keď sa už blížila noc, Dunčo neváhal a proti noci sa vybral do lesa. Nabalil do batôžku zvyšky vlastnej večere a utekal čo mu nohy stačili. Keď dorazil na čistinku už bola noc. Matúško ani nevedel, že sa k nemu priblížil Dunčo. Taký bol vysilený, že iba ležal. Z neďalekého potôčka, Rudko doniesol vodu, ktorou Matúška ovlažili a keď bol takmer prebratý Dunčo mu z batôžka jedlo vybalil. Hneď ako zacítil jedlo tak sa rýchlo napapal. Ešte zapil vodou z potôčka a až potom sa zvítal s Dunčom. Ten bol prešťastný, šťastný a sľúbil nie len Dunčovi ale najmä sebe samému, že už nebude taký pobehaj, že sa bude viac snažiť počúvať, nebyť oplašený a držať sa viac pri Dunčovi.

Páčia sa deťom naše príbehy?

Ak áno, podporte gazdovské príbehy dobrovoľným príspevkom. Váš príspevok bude použitý na vydanie tlačenej verzie knihy.

SK 500 2 0000 0000 209 2877 158

Do popisu: GAZDOVSKÉ PRÍBEHY